Dlhy raz niekto zaplatiť musí (komentár)

 

Dlhová kríza naberá na obrátkach. Jej vzostup je pomalší, ako predchádzajúca kríza, pretože sa sústredíme na ňu a aktívne s ňou bojujeme. Začíname byť svedkami pumpovania peňazí do  blúdneho kruhu, pripomínajúceho gordický uzol. Gordický uzol bol neprekonateľný, pokiaľ ho nerozťali. Stav v Európskej únii pripomína to isté. Únia je viacmenej kompaktná a pevná, pokiaľ nedostane ranu mečom, ktorá jej môže sťať hlavu. Znie to absurdne, ale situácia je práve taká.

Ľudia to nakoniec zaplatia

Nebolo to tak dávno, kedy americká vláda pumpovala neskutočné financie do svojej ekonomiky. Výsledok poznáme. USA stratila ratingy, výhľad pritom nie je zďaleka pozitívny. Napriek tomu, politici v tomto štáte nenabrali odvahu na reformy, na škrty v rozpočtoch a problém riešili navýšením dlhu. Dôvod takéhoto konania je pre mňa nepochopiteľný. Pretože by stratili hlasy voličov v budúcoročných voľbách.

To znamená, že politické záujmy sú prednejšie ako záujmy ľudí, ktorí to nakoniec aj tak zaplatia. Mne, ako človeku, ktorý dennodenne rieši pohľadávky a problémy s tým súvisiace to pripadá absolútne neprijateľné. Zoberme si prípad, že máme prosperujúci podnik. Tento podnik prosperuje, zamestnanci majú výborné platy, manažment je spokojní a chce napredovať ďalej. Začne stavať úplne nový podnik, infraštruktúru a začne sa pripravovať na rozšírenie výroby. Financuje ho prostredníctvom bánk, pričom nový podnik má hodnotu rovnakú ako pôvodný podnik. Manažment podniku je spokojný, zdvojnásobíme všetko, čo funguje.

Banka je spokojná, nový podnik a jeho financovanie nám prinesie obrovský zisk. Príde však pokles záujmu o jeho výrobky. Zrazu je nový podnik úplne zbytočný, a prosperujúci podnik sa neprimerane zadĺžil. Jeho zadĺženie je blízke 100 percent a každý mesiac na navyšuje. Podnik prežíva ťažké obdobie, pričom každým mesiacom sa jeho zadĺženie zvyšuje o 5 percent a o pol roka dosahuje hodnotu 150 percent hodnoty podniku. Logickým vyústením tejto situácie je reštrukturalizácia dlhu, alebo vyhlásenie konkurzu na tento podnik. Predĺženie je neúnosné, zamestnanci nemajú načas výplaty, dostávajú ich s oneskorením, nastávajú problémy vo výrobe a o splácaní úverov ani nehovorím. 

V takejto situácii sú možné niektoré scenáre záchrany podniku. Vhodnými opatreniami, ktoré prinesú vyrovnaný rozpočet alebo dokonca rozpočet v čiernych číslach, je možné zachrániť takýto podnik. Tiež je možná fúzia, alebo odpredaj podniku silnejším hráčom na trhu. Ak takýto scenár nenastane, podnik skončí v reštrukturalizácii alebo v konkurze. Reštrukturalizáciu môže prežiť, konkurz znamená ukončenie činnosti podniku.

Podnikom v úpadku nedá banka úver, neposkytne im ďalšiu finančnú injekciu, lebo vie, že vrátenie tých peňazí je nereálne. Banka nechce investovať peniaze do upadajúcej spoločnosti, lebo o ne príde. Odborníci sa zhodnú na tom, že firma, ktorá nevie plniť svoje záväzky, nemá čo na trhu hľadať a jej likvidácia je najlepšou cestou. Veritelia sa čiastočne uspokoja. Veritelia, často to nie sú len obrovské firmy, ale aj malé firmy, živnostníci či samotní zamestnanci sú odkázaní na peniaze z toho konkurzu. Tieto peniaze sú pre nich existenčné, napriek tomu nemajú iné východisko. Nik nepríde a nenapumpuje do toho podniku peniaze, aby vyplatil svoje dlhy. To je skutočne nereálny scenár.

To najhoršie nás ešte čaká

V minulotýždňovom vydaní jedného týždenníka som čítal pekný, realistický ale aj dosť katastrofický scénar vývoja súčasnej krízy. Žiaľ nespomínam si meno autora, ale podľa neho sme na prahu ekonomickej krízy akú ľudstvo ešte nezažilo. Nie som z tých ľudí, ktorí by sa na svet pozeral čiernobielo. V každom prípade súhlasím s autorom, že najväčšie problémy nás iba čakajú. Neviem, kedy si politici EÚ, vrátane lokálnych politikov uvedomia, že žiť v hospodárení, kde sa snažíme znížiť mieru zadĺženia, ale spomaľujeme len percento miery rastu zadĺženia, sa jednoducho nedá. Tie dlhy raz niekto zaplatiť bude musieť. Som zvedavý, či príde niekedy nejaká vláda s rozpočtom v prebytku.

Politici by mali hlavne mať odvahu presadiť šetriace rozpočty. Ľudia im v konečnom dôsledku poďakujú viac, pretože Slováci boli vždy národom, ktorý šetriť vedel. Banky v EÚ si neuvedomovali riziko alebo zámerne ho prehliadali za vidinou obrovského zisku. Politici tiež zámerne prehliadali zadĺženie jednotlivých krajín a nevadilo im zadlžovanie sa. Vyvodenia zodpovednosti za súčasnú situáciu sa asi nedočkáme. Ekonomické výhľady do budúcnosti v skutočnosti nie sú dobré. Svetová ekonomika sa rúca. Investujte svoje financie rozumne, dôkladne si premyslite každú objednávku tovaru či služieb a hospodárte v čiernych číslach. Určite potom nedopadnete ako štáty PIIGS alebo ako najnovšie európske banky.

Peter Makovickýexekucna.sk

x